Vanilka v Portoriku

Vanilka v Portoriku je Vanilla planifolia pestovaná na ostrove od začiatku 20. storočia, najviac v 30. a 40. rokoch v horách stredozápadnej časti ostrova. Na americkej pokusnej stanici v Mayagüezi prebehla v 40. a 50. rokoch rozsiahla séria pokusov s fermentáciou (kuringom), výživou, chorobami a krížením vanilky.

Ako sa vanilka do Portorika dostala

Dvakrát, na začiatku 20. storočia. Na ostrove rastú pôvodné druhy V. barbellata, V. claviculata a V. dilloniana (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Pestovaná V. planifolia sem podľa obežníka USDA z roku 1948 prišla najprv z Mexika cez príbuzného Miguela Morella z Utuada, ktorý ju choval iba ako záľubu. Druhý dovoz uskutočnila v roku 1909 federálna pokusná stanica z amerických introdukčných záhrad na Floride (Childers a Cibes, USDA, jún 1948). Správa stanice z roku 1919 uvádza, že komerčné pestovanie sa dovtedy na ostrove neskúšalo. V máji 1912 sa vysadilo 19 mexických odrezkov a úroda 42 rastlín z roku 1917, 36,44 libry sušených strukov, sa predala v New Yorku za 3 doláre za libru (McClelland, Porto Rico Agricultural Experiment Station, 17. 4. 1919).

Aké veľké pestovanie bolo

Malé, s vrcholom okolo roku 1940. Pestovateľ S. W. Marvin z Villalby predal v roku 1924 spolu 1 375 libier fermentovaných strukov za 10 dolárov za libru; jeho podnik zničil v októbri 1928 hurikán San Felipe. Od roku 1935 rozdeľovala federálna správa pomoci odrezky vanilky a oporného stromu zakrpatený bucare (Erythrina) asi 40 farmárom. V roku 1937 bolo osadených asi 106 akrov, o tri roky neskôr 434 akrov (asi 176 ha) u 168 farmárov. V roku 1938 vznikla v Castañeri družstevná fermentačná stanica; v rokoch 1944 až 1945 dosiahla hodnota úrody 40 000 dolárov a prieskum krátko pred rokom 1948 napočítal asi 144 aktívnych pestovateľov. Vanilka rástla hlavne v hornatej stredozápadnej časti ostrova, od úrovne mora do 2 500 stôp (Childers a Cibes, USDA, jún 1948).

Čo priniesol portorický výskum

Základy agronómie a fermentácie. Na stanici v Mayagüezi sa od 40. rokov vanilka charakterizovala a šľachtila (Odoux & Grisoni 2010, kap. 3) a séria pokusov v 40. až na začiatku 50. rokov položila základ zlepšovania fermentácie (Bhattacharjee & Shiva, kap. 16). Porovnanie metód (Arana 1944; Jones a Vicente 1949) dalo prednosť bourbonskému spareniu; miestny postup ponáral struky do vody s teplotou okolo 80 °C, ďalšie dni pri 70 °C a 65 °C, s dvoma hodinami slnenia denne počas 7 dní (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 6). Podrobnejšie heslo Sparenie strukov.

Za najlepšie sa uvádzali vápencové pôdy s pH 6,0 až 7,0, zatiaľ čo ílovité pôdy s pH 5,0 až 5,5 zhoršovali hnilobu koreňov; pestovatelia používali bambusové latkové prístrešky, v ktorých možno latky rozmiestniť tak, aby prepúšťali 30 až 50 % slnka (Bhattacharjee & Shiva, kap. 13 a 14). Prebiehalo aj medzidruhové kríženie V. planifolia s V. phaeantha a V. pompona pre odolnosť voči Fusariu (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 15). V lesoch Portorika sa študovala mykoríza voľne rastúcej V. planifolia a V. poitaei (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 16); súvisí heslo Mykoríza vanilky.

Prečo pestovanie upadlo

Hlavne pre hnilobu koreňov. Príznaky sa v Mayagüezi prvýkrát objavili v roku 1918 a Tucker (1927) ich pripísal hube Fusarium batatatis var. vanillae (Odoux & Grisoni 2010, kap. 8). Fusarium bolo pre Portoriko hlavným limitujúcim faktorom (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 2). Obežník z roku 1948 uvádza, že rastliny plodili od tretieho roka 3 až 5 rokov a potom hynuli, čo sa pripisovalo hnilobe koreňov (Childers a Cibes, USDA, jún 1948). Mozaika a deformácie listov opísané v roku 1948 môžu byť prvým záznamom potyvírusov na vanilke (Odoux & Grisoni 2010, kap. 7). Okolo roku 2011 už pestovanie v Portoriku podľa Handbooku nemalo obchodný význam (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 6). Od roku 2018 pestovanie obnovuje skupina Vainilla Castañer; v roku 2025 išlo asi o 25 fariem na približne 12 akroch s druhmi planifolia a pompona (CienciaPR, 2025).

Čo to znamená v praxi

Portorická vanilka je dnes skôr históriou výskumu než zdrojom strukov. Mnohé údaje o fermentácii, pôde a chorobách, ktoré sa v literatúre citujú dodnes, pochádzajú práve z Mayagüezu, a všeobecný rámec vplyvu miesta na vanilku opisuje pilier Terroir vanilky. Pravé struky Vanilla planifolia z dnešných hlavných oblastí ponúka kolekcia Pravá vanilka.

Súvisiace heslá

Zdroje

  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 2, Evolutionary Processes and Diversification in the Genus Vanilla; kap. 3, Conservation and Movement of Vanilla Germplasm; kap. 7, Virus Diseases of Vanilla; kap. 8, Fungal Diseases of Vanilla
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 2, Vanilla Diseases; kap. 6, Curing of Vanilla; kap. 15, Molecular Analysis of a Vanilla Hybrid Cultivated in Costa Rica; kap. 16, Mycorrhizal Relationships of Vanilla and Prospects for Biocontrol of Root Rots
  • Bhattacharjee & Shiva, Vanilla, The World's Most Flavourful Spice, kap. 13, Climate and Soil; kap. 14, Supports to Grow Vines; kap. 16, Curing
  • Vanilla Culture in Puerto Rico (N. F. Childers, H. R. Cibes), Federal Experiment Station in Puerto Rico, USDA, Circular No. 28, jún 1948, odkaz
  • Vanilla: A Promising New Crop for Porto Rico (T. B. McClelland), Porto Rico Agricultural Experiment Station, 17. 4. 1919, odkaz
  • Reviving Puerto Rico's vanilla industry: how farmers in Castañer are bringing back the island's sweet legacy (S. Torres Guzmán), CienciaPR, 2025, odkaz

Autorka hesla: PharmDr. Dominika Klánová, Veselá vanilka (BULK Vanilla s.r.o.), dovozca vanilky z Ugandy a Madagaskaru, certifikácia CZ-BIO-001. Heslo vychádza z odbornej literatúry uvedenej v zdrojoch a z vlastnej praxe pri nákupe, kontrole a spracovaní vanilky. Posledná revízia: 7. 10. 2026.

Späť na Encyklopédiu vanilky

Späť na blog