Vanilka v Južnej Amerike: Brazília, Kolumbia, Ekvádor, Peru

Vanilka v Južnej Amerike je predovšetkým divoká vanilka: v Brazílii, Kolumbii, Ekvádore, Peru, Venezuele a Guyanách rastú desiatky druhov, ktorých struky sa od 17. storočia zbierali, spracúvali a vyvážali. Sústavné pestovanie, aké vzniklo v mexickom Veracruze, sa tu historicky nevyvinulo.

Ktoré druhy vanilky v Južnej Amerike rastú

Desiatky. Prehľad založený na údajoch Govaertsa a kol. (2008) radí do Strednej a Južnej Ameriky (bez Mexika a Karibiku) 54 druhov, okrem iného V. bahiana, V. chamissonis a V. cristagalli z Brazílie, V. columbiana a V. methonica z Kolumbie, V. oroana z Ekvádoru, V. ruiziana a V. weberbaueriana z Peru a V. penicillata z Venezuely; V. odorata siaha od južného Mexika po tropickú Ameriku (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). Len v Guyanách sa odhaduje 23 druhov, väčšina tohto členenia je však podľa autorov kap. 8 sporná (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8). Či je V. planifolia v Južnej Amerike pôvodná, zostáva sporné (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8).

Viaceré brazílske taxóny opísal botanik Hoehne v rokoch 1941 až 1944; jeho zbierka je uložená v botanickej záhrade v Riu de Janeiro (Odoux & Grisoni 2010, kap. 4). Súvisia heslá Vanilla bahiana a Rod Vanilla.

Ako sa juhoamerické druhy rozmnožujú

Prevažne vegetatívne, ako väčšina druhov rodu. Stonky plaziace sa po zemi zakoreňujú a po prerušení vytvárajú nové jedince, čo je opísané pri V. bahiana a V. chamissonis v Brazílii. Výnimkou je V. palmarum, ktorá sa samovoľne opeľuje, rastie výhradne epifyticky na palmách a spolieha sa len na pohlavné rozmnožovanie (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Podrobnejšie heslo Vanilla palmarum.

Ako sa juhoamerická vanilka zbierala a vyvážala

Zo zberu divokých strukov. Slovo „vanilla“ prvýkrát tlačou použil W. Piso pri práci v Brazílii v roku 1658. V roku 1735 zaznamenal La Condamine vývoz vanilky z Pará do Lisabonu. Čoskoro po roku 1700 sa divoká vanilka vyvážala z Mosquitského pobrežia, Kolumbie a Venezuely; v roku 1741 sa uvádza divoká vanilka v kopcoch pri Santa Marte v Kolumbii, nepestovaná a rozpoznávaná len podľa vône. Španielsky botanik Hipólito Ruiz opísal v rokoch 1777 až 1788 v Peru, ako Indiáni zbierajú struky a predávajú ich v Huánucu a v Pozuzu (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8).

Vo Francúzskej Guyane opísal Aublet v rokoch 1762 až 1764 spracovanie strukov: sparenie vo vriacej vode, sušenie na slnku zavesením a natieranie olejom. V literatúre sa uvádzajú „guyanská metóda“ a „peruánsky postup“, oba s olejom a zväzovaním strukov do zväzkov (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8). Súvisí heslo Fermentácia (kuring) vanilky.

Prečo sa vanilka v Južnej Amerike nepestovala

Autori kap. 8 skúmali možnosť nezávislej domestikácie vanilky v Južnej Amerike a dospievajú k tomu, že sústavné pestovanie tam historicky chýbalo. Ako možné dôvody uvádzajú, že Veracruz bol vyše 300 rokov jediným legálnym prístavom pre vstup do Španielska a kakao z juhoamerických prístavov sa do Španielska vozilo cezeň; že Južná Amerika nemala predkolumbovskú tradíciu pitia kakaového nápoja; ďalej chýbajúce spoľahlivé kultivary, choroby a škodcov. Humboldt na začiatku 19. storočia uvádzal, že Španieli všeobecne nemajú radi vanilku v kakau a že v provincii Caracas zostávajú plody vanilky celkom nevyužité (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8).

Kam sa juhoamerická vanilka rozšírila

Na Réunion a do Karibiku. Okolo roku 1820 priviezol kapitán Philibert na Réunion stonky vanilky z Francúzskej Guyany; o aký druh išlo, nie je jasné. Do roku 1839 Francúzi zaviedli V. pompona z Južnej Ameriky na Guadeloupe a Martinik, kde sa ujala pod názvom vanillon (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8). Podrobnejšie heslá Vanilla pompona a Vanilka na Guadeloupe, Martiniku a v Karibiku.

Ako sa vanilka používala u Sionov

Ako súčasť obradného náhrdelníka. V roku 1942 získal etnobotanik R. E. Schultes od Sionov z Puerto Ospina pri rieke Putumayo v Kolumbii náhrdelník dlhý asi 140 cm a vážiaci asi 238 g, na ktorom je desať zväzkov vanilky; všetky dodnes voňajú, struky teda boli riadne spracované. Podľa autorov ide o jediný zachovaný predmet, ktorý hmatateľne dokladá obradné použitie vanilky (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8).

Čo to znamená v praxi

Juhoamerická vanilka je hlavne genetický a historický rezervoár, nie obchodný pôvod. Z pestovateľských problémov opísal Averna-Sacca v roku 1930 Fusarium na vanilke v Brazílii (Odoux & Grisoni 2010, kap. 8); zaznamenaná je aj čierna krusta spôsobená hubou Mycoleptodescus indicus v oblasti Taperoá v Brazílii (Bhattacharjee & Shiva, kap. 24). Vplyv druhu a miesta na chuť opisuje heslo Terroir vanilky. Pravé struky ponúka kolekcia Pravá vanilka.

Súvisiace heslá

Zdroje

  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 2, Evolutionary Processes and Diversification in the Genus Vanilla
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 4, Vanilla in Herbaria
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 8, Fungal Diseases of Vanilla
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 8, Origins and Patterns of Vanilla Cultivation in Tropical America (1500-1900)
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 14, Vanilla Phylogeny and Classification
  • Bhattacharjee & Shiva, Vanilla, The World's Most Flavourful Spice, kap. 24, Insect-Pests, Diseases and their Management

Autorka hesla: PharmDr. Dominika Klánová, Veselá vanilka (BULK Vanilla s.r.o.), dovozca vanilky z Ugandy a Madagaskaru, certifikácia CZ-BIO-001. Heslo vychádza z odbornej literatúry uvedenej v zdrojoch a z vlastnej praxe pri nákupe, kontrole a spracovaní vanilky. Posledná revízia: 7. 10. 2026.

Späť na Encyklopédiu vanilky

Späť na blog