Druhy vanilky: pestované, aromatické a divoké

Druhy vanilky sú zástupcovia rodu Vanilla, tropických popínavých orchideí, ktorých sa uznáva okolo 110. Na korenie sa pestujú hlavne dva: Vanilla planifolia a Vanilla tahitensis, okrajovo Vanilla pompona. Ostatné sú divoké druhy, z ktorých niektoré majú aromatické plody a iné slúžia ako genetický zdroj.

Koľko druhov vanilky existuje?

Podľa svetového zoznamu orchideí (Govaerts a kol. 2008) zahŕňa rod Vanilla 110 druhov (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1; Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). Rovnaké číslo, „asi 110 platných druhov“, uvádzajú s odkazom na Bouriqueta (1954) aj Bhattacharjee & Shiva, kap. 3.

Údaj však nie je pevný. Portères v roku 1954 opísal 110 druhov, Cameron a Chase (1999) ich počet znížili na 90, Soto Arenas (2003) na 107; spolu bolo opísaných vyše 200 druhových mien, medzi ktorými zostáva mnoho synoným (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Synopsa Sota Arenasa a Cribba z roku 2010 pracuje so 106 druhmi (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1 a 2). Iné kapitoly tej istej literatúry uvádzajú 90 až 100 druhov (Odoux & Grisoni 2010, kap. 3) alebo 100 až 107 druhov (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8). Dôvod je praktický: vanilka v prírode kvitne zriedka (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 4) a kvety vydržia obvykle kratšie ako 24 hodín (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8). Vegetatívne znaky sa navyše v rámci druhu silno menia a herbárové doklady sú často bez kvetov, takže určenie je neisté (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2 a 4).

Ako sa rod Vanilla člení?

Klasické členenie delí druhy na bezlisté a listnaté; molekulárne štúdie však ukázali, že príbuznosť lepšie vystihuje zemepisný pôvod ako prítomnosť listov (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14).

Rolfe (1896) rozdelil rod na sekciu Aphyllae pre všetky bezlisté vanilky (13 druhov, u Portèresa 18) a sekciu Foliosae pre listnaté druhy (37 druhov). Portères (1954) listnatú sekciu ďalej rozdelil na podsekcie Membranaceae (15 druhov), Papillosae (28 druhov) a Lamellosae (49 druhov) (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14).

  • Aphyllae: zelené fotosyntetizujúce stonky bez listov alebo s listami premenenými na háčiky na šplhanie, typicky na horúcich, suchých a plne osvetlených stanovištiach. Strata listov vznikla najmenej trikrát nezávisle, v Afrike, v Karibiku a v Ázii, takže ide o umelú skupinu (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1; Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14).
  • Membranaceae: tenké stonky a listy, pysk nezrastený so stĺpikom, plody na rastline vysychajú a pozdĺžne pukajú. Patrí sem Vanilla mexicana; skupina je bazálna voči všetkým ostatným vanilkám (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1; Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14).
  • Lamellosae a Papillosae: pysk zrastený so stĺpikom do rúrky, pri Lamellosae s plochými šupinovitými výrastkami. Do Lamellosae patria V. planifolia a V. pompona (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14).

Molekulárna fylogenéza rozlišuje tri hlavné línie: bazálne blanité druhy Nového sveta, skupinu druhov Starého sveta (africké a ázijské) spolu s karibskými bezlistými druhmi a „neotropickú voňavú listnatú skupinu“, do ktorej patria V. planifolia, V. phaeantha, V. odorata, V. pompona, V. palmarum a hybridná V. tahitensis. Práve v tejto skupine sa vyskytujú aromatické plody s významným obsahom vanilínu (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1). Soto Arenas a Cribb (2010) na tomto základe navrhli dva podrody: Vanilla pre druhy s blanitými listami a Xanatha, pomenovaný podľa totonackého slova „xanath“. Podrod Xanatha sa delí na sekciu Xanatha (prevažne listnaté neotropické druhy, napríklad skupiny V. palmarum a V. pompona) a sekciu Tethya (takmer výhradne paleotropickú, vrátane karibských bezlistých druhov) (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1).

Ktoré druhy vanilky sa pestujú?

Hospodársky významné sú tri druhy: V. planifolia, V. tahitensis a v menšej miere V. pompona. V. planifolia dávala v čase vydania odbornej literatúry okolo roku 2010 asi 95 % svetovej produkcie (Odoux & Grisoni 2010, kap. 3).

Vanilla planifolia (syn. V. fragrans) pochádza z Mexika (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Vo voľnej prírode je veľmi vzácna a rastie v nížinných vždyzelených lesoch východného Mexika a v karibskom povodí Guatemaly, Belize a Hondurasu (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8). Plantáže na celom svete majú extrémne nízku genetickú rozmanitosť, ktorá poukazuje na jediný klonový pôvod (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2; podrobnejšie v hesle Genetika a šľachtenie vanilky).

Vanilla tahitensis nie je pôvodný tichomorský druh. Analýza DNA preukázala, že ide o kríženca V. planifolia (matka) a V. odorata (otec), ktorý najskôr vznikol v Mezoamerike v neskorom postklasickom období (1350 až 1500) (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Či vznikol prirodzene, alebo s pričinením človeka, zostáva neisté (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). Vo voľnej prírode sa nikdy nenašla (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8).

Vanilla pompona rastie prirodzene od Mexika po Strednú Ameriku (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). Je robustnejšia ako V. planifolia, má listy až 28 cm dlhé a 11,5 cm široké a plody až 18 cm dlhé a 2,5 cm hrubé, ktoré pri dozrievaní obvykle nepukajú; v obchode sa nazýva „vanillon“ (Bhattacharjee & Shiva, kap. 3). Do roku 1839 ju Francúzi priviezli na Guadeloupe a Martinik, kde sa ujala ako „západoindická vanilka“ (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8). Totonakovia ju nazývali „Vainilla bastarda“ a sadili ju na kľúčové miesto plantáže ako „kráľovnú vanilky“ (Odoux & Grisoni 2010, kap. 16). Aromatické zloženie V. pompona bolo skúmané menej ako pri oboch hlavných druhoch (Odoux & Grisoni 2010, kap. 12). Či ide o jediný druh, alebo o komplex blízko príbuzných druhov, je otvorená otázka (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). Rozdiely oboch druhov zhŕňa heslo Planifolia vs. pompona.

Ktoré ďalšie druhy majú aromatické plody?

Okrem V. planifolia a V. tahitensis sa odhaduje 25 až 30 ďalších neotropických druhov s aromatickými plodmi (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8). Druhy s voňavými plodmi sú takmer výhradne americké (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). V Belize rastie V. planifolia miestami spolu s ďalšími druhmi s voňavými plodmi: V. pompona, V. odorata, V. insignis a V. hartii (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 4).

  • Vanilla odorata rastie od južného Mexika po tropickú Ameriku (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14) a je otcovským rodičom tahitskej vanilky. Divoké struky z peruánskeho pralesa, morfologicky podobné V. odorata, obsahovali veľmi vysoké množstvo derivátov anizylalkoholu, čo podporuje vysvetlenie anízových tónov tahitskej vanilky jej hybridným pôvodom (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 11).
  • Vanilla phaeantha z južnej Floridy, Karibiku a Strednej Ameriky má habitus podobný V. planifolia, dužinaté listy až 14 cm dlhé, voňavé kvety až 12,5 cm v priemere a plody 7,5 až 10 cm dlhé; je odolná voči hnilobe koreňov (Bhattacharjee & Shiva, kap. 3; výskyt v Strednej Amerike Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14).
  • Vanilla palmarum (Kuba, Južná Amerika) je epifyt na palmách s krátkym životným cyklom a ako výnimka v rode sa samovoľne sama opeľuje; plody vznikli spontánne aj v skleníku chránenom proti hmyzu (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Samoopelenie je pre pestovateľov veľmi žiaduci znak, ktorý by výrazne znížil náklady na produkciu strukov (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2).
  • Vanilla bahiana z Brazílie sa šíri plazivými stonkami, ktoré zakoreňujú; pri nej a pri V. pompona sa predpokladá kombinácia pohlavného a vegetatívneho rozmnožovania a možné prirodzené kríženie s V. planifolia alebo V. pompona (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2).
  • Vanilla chamissonis rastie od Francúzskej Guyany po severovýchodnú Argentínu (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). V Brazílii sa pri nej nameral úspech pohlavného rozmnožovania 6 % pri samoopelení a 15 % pri cudzoopelení (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2).

Naopak pri Vanilla mexicana nie je doložené, že by plody tvorili aromatický vanilín; podľa všetkého sa rozmnožuje iba semenami a nedarí sa ani jej umelé vegetatívne množenie (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1 a 2). Jej meno je navyše zaťažené históriou: Miller v roku 1768 rozlíšil dva druhy, V. mexicana a V. axillaris; ním opísané rastliny podľa dnešného pohľadu zahŕňali najmenej V. planifolia a V. pompona (Odoux & Grisoni 2010, kap. 4). Bhattacharjee & Shiva (kap. 3) pritom vedú V. mexicana P. Miller ako synonymum V. planifolia.

Prečo sú divoké druhy dôležité pre pestovanie?

Pretože pestovaná V. planifolia je geneticky jednotná a nemá vlastný zdroj odolnosti. Divoké príbuzné druhy ponúkajú samoopeliteľnosť, odolnosť voči chorobám (fuzarióza, vírusy), vyššiu násadu plodov, menšiu závislosť kvitnutia od dĺžky dňa, vyšší obsah vanilínu a odolnosť voči suchu (Odoux & Grisoni 2010, kap. 3).

Kľúčová je odolnosť voči Fusariu. Odolnosť bola preukázaná pri V. phaeantha, V. aphylla a V. andamanica, komerčné odolné odrody podľa tejto kapitoly opísané neboli (Odoux & Grisoni 2010, kap. 8); Handbook naproti tomu uvádza lepšiu toleranciu pri hybridných kultivaroch Tsy taitry a Vaitsy (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 15). V Indii bola V. planifolia krížená s bezlistou V. aphylla, aby sa zvýšila odolnosť voči Fusariu (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2 a 5). V. andamanica z Andamanských a Nikobarských ostrovov sa podobá na V. planifolia, má hrubšie struky a je tolerantná voči Phytophthora meadii a Fusarium oxysporum (Bhattacharjee & Shiva, príloha II); geneticky však V. planifolia blízka nie je a tvorí samostatný zhluk (Odoux & Grisoni 2010, kap. 5). V. pompona vykazovala v pokusoch na Réunione čiastočnú odolnosť voči vírusu mozaiky Cymbidium (CymMV), zatiaľ čo V. planifolia prirodzenú odolnosť nemá (Odoux & Grisoni 2010, kap. 7).

Genofond sa chráni v zbierkach. Najpočetnejšia z hlavných zbierok, CRB VATEL na Réunione, mala 800 položiek z 25 druhov; všetky zbierky spolu uchovávajú asi 50 % druhov rodu (Odoux & Grisoni 2010, kap. 3).

Kde vanilky rastú?

Prirodzene v trópoch a subtrópoch Ameriky, Afriky a Ázie, zhruba medzi 27. rovnobežkou severnej a južnej šírky (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). V Austrálii ani v Tichomorí nerastie žiadny pôvodný druh (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1).

  • Amerika: väčšina druhov, 61 (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1). Zoznam v Handbooku uvádza 14 druhov pre Severnú Ameriku vrátane Mexika a Karibiku a 54 druhov pre Strednú a Južnú Ameriku, pričom niektoré druhy sa vyskytujú v oboch oblastiach (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). Len v Guyanách sa podľa neistého odhadu uvádza 23 druhov (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 8).
  • Afrika a Madagaskar: 23 pôvodných druhov, z toho najmenej 5 iba na Madagaskare (Odoux & Grisoni 2010, kap. 1); zoznam v Handbooku ich vymenúva 22 (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). Prehľad podáva heslo Africké druhy vanilky. Patria sem napríklad V. madagascariensis, V. humblotii z Komor s kvetmi až 14 cm v priemere alebo V. phalaenopsis zo Seychel (Bhattacharjee & Shiva, kap. 3). Africké vzorky v zbierke CIRAD mali väčší genóm ako americké, 2C DNA 6,93 až 22,31 pg oproti 4,72 až 9,23 pg (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Komerčne sa na Madagaskare aj v Ugande okolo roku 2010 pestovala V. planifolia, nie africký druh (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 15).
  • Ázia: 28 druhov od Indie a Srí Lanky po Novú Guineu (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 14). V Indii rastú pôvodné V. pilifera, V. andamanica, V. aphylla, V. walkeriae a V. wightiana (Odoux & Grisoni 2010, kap. 20; pozri Vanilka z Indie). V Číne sú to V. somai, V. shenzhenica a V. siamensis nazývaná „Big Vanilla“, ktoré slúžia iba výskumu (Odoux & Grisoni 2010, kap. 23).

Aké existujú hybridy a kultivary?

Medzidruhové kríženie pri vanilke väčšinou funguje, pretože genetická nekompatibilita medzi druhmi je zriedkavá (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Najznámejším hybridom je samotná V. tahitensis.

Na Madagaskare vznikol kríženec V. planifolia × V. tahitensis „Manitra ampotony“ s obsahom vanilínu 6,7 % oproti 2,5 % pri V. planifolia a hybrid (V. planifolia × V. pompona) × V. planifolia „Tsy taitry“ so zvýšenou odolnosťou voči chorobám (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Tsy taitry má struky 20 až 30 cm dlhé, na Madagaskare sa však komerčne nepestoval (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 2). V Kostarike sa okolo roku 2010 pestoval kultivar „Vaitsy“ s dobrou odolnosťou voči Fusariu a strukmi až 26 cm (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 3). Kultivar, ktorý sa okolo roku 2010 v Kostarike široko pestoval, je podľa analýzy DNA kríženec V. planifolia (matka) a V. pompona (otec); či ide práve o Vaitsy, nie je doložené (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 3 a 15). V Portoriku vznikali hybridy V. planifolia, V. phaeantha a V. pompona (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 15).

V rámci tahitskej vanilky rozlišujú pestovatelia vo Francúzskej Polynézii asi 14 kultivarov; hlavné sú Tahiti a Haapape, ďalej Rea rea, Parahurahu a Tahiti long (Odoux & Grisoni 2010, kap. 13). Haapape, prvýkrát spomenutý v roku 1914, má struky priemerne 18 cm, Tahiti 14 cm; Parahurahu sa líši nižším celkovým obsahom aromatických látok a vyšším podielom kyseliny anizovej (Odoux & Grisoni 2010, kap. 13). Haapape je tetraploidný (Odoux & Grisoni 2010, kap. 2). Podrobnosti uvádza heslo Kultivary tahitskej vanilky.

Čo to znamená v praxi

Označenie „vanilka“ na obale môže znamenať rôzne druhy s odlišnou arómou: V. planifolia, V. tahitensis s kvetinovými tónmi anízových látok, ktoré najskôr zdedila po otcovskej V. odorata (Havkin-Frenkel & Belanger 2011, kap. 11), alebo V. pompona s robustnými strukmi, ktoré pri dozrievaní obvykle nepukajú (Bhattacharjee & Shiva, kap. 3). Pre receptúru je preto užitočné poznať botanický druh, nielen krajinu pôvodu. Napríklad vanilkový kaviár sú semienka Vanilla pompona z Madagaskaru, zatiaľ čo struky Uganda Gourmet a Madagaskar 16 cm Gourmet sú Vanilla planifolia.

Súvisiace heslá

Zdroje

  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 1, Vanilloid Orchids: Systematics and Evolution
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 2, Evolutionary Processes and Diversification in the Genus Vanilla
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 3, Conservation and Movement of Vanilla Germplasm
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 4, Vanilla in Herbaria
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 5, Biotechnological Applications in Vanilla
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 7, Virus Diseases of Vanilla
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 8, Fungal Diseases of Vanilla
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 12, Developing the Aromatic Quality of Cured Vanilla Beans
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 13, Morphological, Chemical, Sensory, and Genetic Specificities of Tahitian Vanilla
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 16, Vanilla Use in Colonial Mexico and Traditional Totonac Vanilla Farming
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 20, Vanilla Production in India
  • Odoux & Grisoni 2010, Vanilla, kap. 23, Vanilla Production in China
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 2, Vanilla Diseases
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 3, Vanilla Production in Costa Rica
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 4, Vanilla Production in the Context of Culture, Economics, and Ecology of Belize
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 8, Origins and Patterns of Vanilla Cultivation in Tropical America (1500 to 1900)
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 11, Volatile Compounds in Vanilla
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 14, Vanilla Phylogeny and Classification
  • Havkin-Frenkel & Belanger 2011, Handbook of Vanilla Science and Technology, kap. 15, Molecular Analysis of a Vanilla Hybrid Cultivated in Costa Rica
  • Bhattacharjee & Shiva, Vanilla, The World's Most Flavourful Spice, kap. 3, The Genus and Species
  • Bhattacharjee & Shiva, Vanilla, The World's Most Flavourful Spice, príloha II, Biodiversity of Vanilla

Autorka hesla: PharmDr. Dominika Klánová, Veselá vanilka (BULK Vanilla s.r.o.), dovozca vanilky z Ugandy a Madagaskaru, certifikácia CZ-BIO-001. Heslo vychádza z odbornej literatúry uvedenej v zdrojoch a z vlastnej praxe pri nákupe, kontrole a spracovaní vanilky. Posledná revízia: 4. 10. 2026.

Späť na Encyklopédiu vanilky

Späť na blog